MEXIKO

Táto sekcia má slúžiť ako môj "cestovateľský" zápisník, kde si budem vylievať srdco a rozoberať miestne vychytávky, alebo proste len popisovať, v čom je ten život v Mexiku iný. Takže sa máte na čo tešiť :-)))

Zápisy budú aspoň dúfam postupne pribúdať, všetko ale zaleží na množstve môjho voľného času a chcenia. Jednotlivé diely si zobrazíte jednoducho kliknutím na nadpis, alebo na "Zobraziť celé".

Rýchlo a zbesilo po mexicky

Kedže stále premýšlam, z ktorého konca tých všemožných vychytávok mám začať, vezmem to z kraja a dnes si povieme niečo o cestách, cestovaní a doprave v Mexiku celkovo, pretože každý sa z času na čas potrebuje niekam dostať resp. prepraviť, a tak je to jedna z prvých vecí, s ktorou príde človek do kontaktu.

Kedže stále premýšlam, z ktorého konca tých všemožných vychytávok mám začať, vezmem to z kraja a dnes si povieme niečo o cestách, cestovaní a doprave v Mexiku celkovo, pretože každý sa z času na čas potrebuje niekam dostať resp. prepraviť, a tak je to jedna z prvých vecí, s ktorou príde človek do kontaktu.

Cesty (vozovka), sú tu, narozdiel od toho nášho SK štandardu ala „samá jama“, v pomerne vynikajúcom stave. A nemyslím tým len hlavné ťahy, čiže skoro diaľnice, ale aj tie v horách, resp. po kopcoch. Mexičania na to asi majú systém. Za všetko hádam hovorí príklad, ako robili hlavnú cestu v našej štvrti. Keď som sa nasťahovala, bola v štádiu našej typickej poľnej cesty – zem, hlina, prach. Keďže naše fraccionamiento je pomerne nové a ešte stále sú niektoré veci vo výstavbe, netrvalo dlho a došlo konečne aj na novú asfaltovú hlavnú cestu. To tak jedno pekné sobotné ráno došla tažká technika – náklaďáky so štrkom, valec a pod. a začalo sa. Prvú líniu tvorili chlapíci, ktorí “čistili“ a aspoň na oko vyrovnáli terén, za nimi náklaďáky, ktoré rozsypávali zmes štrku s (IMHO) nie tekutým asfaltom a za tým všetkým ešte valec, ktorý to následne všetko pekne vyhladil a scelil. K večeru už bolo hotovo. Finta je v tom „netekutom“ asfalte, kedže tu slnko pečie stále a pod takmer kolmým uhlom, asfalt sa po ďalšie dni dostal do skoro tekutého stavu, a tým vyplnil medzery medzi štrkom a pekne si sadol. Posledným štádiom bolo, že o týždeň na ďalšiu sobotu, došiel valec znovu a ešte pár krát to preventívne prešiel a nová asfaltka na svete. Tomu teda vravím finta FŇ.

Keď sú teda cesty také dobré, že jedna radosť po nich jazdiť, tak to aj väčšina ľudí tak robí. Rýchlostné limity síce existujú aj tu, ako všade, inou vecou ale je ich dodržovanie. Každý si po ceste sviští, ako uzná za vhodné resp. čo to (jeho auto) dá, takže kľudne napr. 170km/hod. Všadeprítomná polícia je tu na riešenie úplne iných vecí, ako rozdávanie pokút za rýchlosť, a tak na rad prichádza jedna z mexických špecialitiek – topes – po našom, že retardéry, alebo spomaľovacie prahy. Človek si povie, že to nie je žiadna novinka, či zvláštnosť, pretože tie sa vyskytujú bežne aj u nás. No v takom počte a variáciách ako tu, som to ja ešte nikde nevidela. Sú takmer všade, či už v mestách, alebo na hlavných ťahoch medzi štátmi. Rôznymi variáciami som mala na mysli, že sa vyskytujú v podobe napr. malých, ale aj väčších oblých hrbolčekov (korytnačiek) v dvoch, či troch radách, vo forme pomerne dosť ostruhlého a vysokého trojuholníku, alebo aj „klasického“ a tiež zväčša vyššieho oblúku. Niektoré sú viditeľne natreté napr. nažlto, iné zas maskované v sivej farbe cesty. S ich označením je to podobné. Niektoré sú značené štandardnou dopravnou značkou, ale to je skôr výnimkou, pretože väčšina nie je označená vôbec, maximálne načmáraným papierikom ala „TOPES 20m“ prilepeným na inú dopravnú značku nejakým dobrodincom. Takže v zásade platí pravidlo, že tam, kde to najmenej čakáte určite na nejaký ten TOPE narazíte, a to často doslova a veľmi trvdo. Oplatí sa teda radšej čakať nečakané, čo sa ľahko povie, ale v praxi je to ozaj umenie. Ako príklad uvediem hlavný ťah medzi 2 mestami, krásna široká dvojprúdovka pre každý smer, 30km po topes ani náznak a zrazu, v tieni stromu stojaceho vedľa cesty, samozrejme nijak neoznačený, krásne sivo neviditeľný, kde sa vzal, tu sa vzal tope. Pokiaľ o ňom človek dopredu nevie, resp. si ho nevšimne, čo má pri nejakej jednorázovej ceste dosť veľkú pravdepodobnosť, a ženie si to vyššou rýchlosťou, môže si teda pekne popodskočiť, a potom chudák nielen podvozok a tlmiče. Pri našich výletoch sme už narazili aj na topes takej veľkosti, že nič iné, ako spomaliť úplne na minimum a prechádzať ich našikmo na vozovku neostávalo. Keďže je teda ozaj lepšie dávať si za jazdy pozor, či, alebo presnejšie, kde nejaký ten tope vykukne z vozovky, a spomaliť, stali sa topes aj miestami prekvitajúceho obchodu. Na druhú stranu, stánok s občerstvením, alebo deti s plnými rukami všakovakého tovaru a jedla vedľa cesty spoľahlivo fungujú namiesto dopravného značenia a zvyčajne niečo čerstvé a chutné pod zub, alebo chladené pitie pri dlhej ceste príde vhod.

Keď sme pri ceste ako takej, nedá mi nespomenúť aj cedule „doporučení“ popri vozovkách. Vyzerajú štandardne ako normálne dopravné značenia, akurát sú na nich nápisy ako „Nenechávajte kamene na vozovke“, „Keď pijete, nesadajte za volant“, „Používajte bezp. pásy“, „Nepoškodzujte dopr. značky“, „Lepšie pozde, ako nikdy“, „Čistá vozovka je lepšia“, „Spomalte, vaša rodina na vás čaká“, „Predchádzajte nehodám“, alebo že „Zbrane sú v Mexiku nelegálne“. No, kde všade si môžete cestu „spríjemniť“ čítaním takýchto hodnotných výkrikov do tmy? :-)

Poďme k autám. Keďže Mexiko je 6. najväčšou zásobárňou ropy na svete, ceny benzínu sú tu na európske pomery nízke. Liter benzínu vyjde na cca $11,5 čo je zhruba 0,67 €/17,-Kč. Tomu teda odpovedajú aj značky, či typy áut, na ktorých sa tu jazdí. Poväčšine sú to nejaké veľké benziňáky typu SUV, alebo pick-up trucky a dodávky všehodruhu. Zo značiek momentálne prekvapivo vedie Nissan, ale hneď za ním sa drží americká klasika Chevrolet. Ďalším prekvapením bolo pre mňa zistenie, že najobľúbenejším a aj narozšírenejším ľudovým vozítkom je VW chrobák. Tie sa tu vyskytujú úplne všade, vo všemožných farbách, a v rôznorodom (skôr LTT pojazdnom) technickom stave, kedže v Mexiku neexistuje niečo ako povinnosť STK.

Rovnako zaujímavé je to aj ohľadom vodičáku. Každý štát má síce svoj vlastný doklad, prípadne podmienky jeho získania, vo všeobecnosti, ale platí toto: existujú 3 typy vodičáku. „Menšie povolenie“ pre tých medzi 16-18 rokmi, na ktoré sa vzťahujú nejaké obmedzenia, napr. rýchlostné a vydáva sa na mesiac, 6 mesiacov, alebo 1 rok. Potom je to typ A, pre všetkých nad 18 rokov. Ten sa obvykle vydáva na 3 roky a jeho vlastník môže riadiť akékoľvek motorové vozidlo (pre vlastnú potrebu) s váhou do 3,5 tony. A ešte je tu typ B. Ten je pre ľudí nad 18, ktorý chcú riadiť taxík a vydáva sa na 2 alebo 3 roky. S testami si tu tiež ťažkú hlavu nerobia. Vo väčšine štátov stačí jednoducho dokladovať bydlisko, podpísať papier, že viete šoférovať, zaplatiť mierny poplatok a dostanete svoj nový vodičák. Ten však platí len v rámci Mexika, pokiaľ chcete medzinárodný, je už potreba aj vyplniť nejaký jednoduchší test :-) A čo sa týka cudzincov, pri zastavení a preukázaní sa klasickým slovenským (nie medzinárodným) vodičákom, nikdy nebol žiadny problém ani otázky. Políciu vždy viac zaujímajú pasy a platné víza.

Prejdime k ďalšej časti a tou je doprava a neodmysliteľné presúvanie sa po meste. Pretože Villahermosa, kde momentálne bývam, je veľké, viac ako polmilionové mesto, musí mať vybudovanú sieť MHD. V tomto prípade ju tvoria autobusy a camionety. Autobusy sú zväčša klimatizované a majú dvoje dvere. Zadnými sa klasicky vystupuje a vpredu nastupuje. Neplatí sa u vodiča, ale peniaze sa hádžu do automatu, ktorý po vhodení príslušnej sumy zapípa a vy môžete pokračovať do autobusu (nie, že by tam teda bola nejaká prepážka, alebo zábrana, to nie). Kedže nevydáva, je lepšie mať u seba vždy nejaké väčšie množstvo drobných. Platiť sa však dá aj dopredu zakúpenou kartou – niečo ako naša lietačka. Cena lístka je jednotná, a teda $7, čo je cca 0,4 €/10,50 Kč. Je teda jedno, či sa zveziete 1-2 zastávky, alebo až na konečnú. Zastávky sú skoro všade, občas dokonca po menej ako 50 metroch. Niečo ako jazdný rád však neexistuje. Človek je rád, keď je na zastávke ceduľa so „zhruba“ načrtnutou trasou autobusu. Tie sú ale tiež poväčšine málo platné, pretože autobusy nechodia vždy po tej istej trase, aj keď je to rovnaká linka. Myslím si, že je to na vodičovi. Samozrejme hlavnú trasu, tzn. nástupnú, výstupnú a pár zastávok medzi nimi musí obísť. Celé to teda funguje tak, že dôjdete na zastávku a čakáte. Keď už vidíte, že sa blíži (hádam váš) autobus, je potreba zamávať. Keďže zastávok je dosť, sú v podstate všetky na znamenie. Rovnako pri vystupovaní z autobusu, keď už „viete“, že nasleduje vaša zastávka, postavíte sa, a pokiaľ sa to dá, prejdete k zadným dverám, kde stlačíte tlačítko pre výstup, pokiaľ tam nejaké je, ináč treba na vodiča zakričať „Baja!“ (čítaj Bacha! :-), čiže „Vystupujem!“, alebo „La parada!“ - „Zastávka!“. Keď máte nakoniec šťastie a šofér vás začuje a nakoniec aj zastaví, treba ešte friškom stihnúť vystúpiť, lebo poniektorí majú mocne naponáhlo, a tak vystupujete skoro za jazdy. Ináč autobusy premávajú každý deň od skorého rána do zhruba 10tej večer a treba sa pripraviť na to, že v čase obeda, alebo cez víkend si človek na zastávke pekne počká.

Vyšším levelom cestovania po meste a zážitkom je už len cesta camionetou. Camioneta je taká vačšia 3-dverová dodávka na štýl hippiesáckeho VW. Vpredu sú okrem miesta pre vodiča ešte dve sedadlá, na ktoré sa bežne natlačia aj 3 priemerní Mexičania. Vzadu sú po obvode umiestnené 4 lavičky, na ktoré sa pri plnej obsadenosti jednoducho musia vôjsť aspoň 4 ľudia na každú. Takže plné auto činí kľudne aj 25 osôb, vrátane šoféra. Ale ako sa vraví, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a tu to platí rozhodne. Keď už by sa aj mohlo zdať, že je auto plné, vždy sa nakoniec ešte nejak potískajú, a keď pristúpi žena (akéhokoľvek veku), tak, pokiaľ sedí na lavičke nejaký chlap, určite sa postaví a prepustí jej miesto. Občas sa vo vnútri dejú ozaj úžasné presúvacie manévre. Výhodou camionet je, že nejazdia len po hlavnýh trasách autobusov, ale najmä po okrajových štvrtiach a motajú sa uličkami, takže je dosť možné, že nejaká tá camioneta jazdí rovno aj popred váš dom. Aby ste vedeli kadiaľ zhruba, tá ktorá camioneta jazdí, bývajú celé popísané názvami mestkých častí, alebo zastávok. S nimi to teda funguje tak, že si vykračujete po ceste v smere kam sa chcete dostať, a až uvidíte nejakú s tým správnym nápisom, zase jednoducho zamávate a ona pri vás zastaví. V meste už je však lepšie klasicky čakať na niektorej z autobusových, alebo taxi zastávok. Cena za jazdu je opäť jednotná, a teda $6, čo je 0,35 €/9,-Kč. Platiť môžete hocikedy počas jazdy, šofér to síce nijak zvlášť nekontroluje, ale tu ľudia nemajú potrebu skúšať naň ho finty a nezaplatiť. Výhodou oproti busom je, že môžete naraz zaplatiť aj za viac osôb a aj papierovými peniazmi a šofér vám vydá. Keď sa náhodou vyskytnete úplne vzadu, alebo niekde, kde nedočiahnete podať peniaze priamo šoférovi, jednoducho ich podáte niekomu, kto je bližsie a on to automaticky spraví za vás. Pre vystupovanie platí zase raz klasický pokrik „Baja!“ a camioneta vám zastaví, kľudne aj iba o 50m ďalej, než zastavovala naposledy. Camionety jazdia neustále každý deň od rána až do noci, ale cez obed, večer a cez víkend je to opäť menej frekventované. Ináč, príde mi, že väčšina šoférov by sa rada angažovala na post amatérských pretekárov. A keď pri nejakej z ich spanilých jázd, k tomu ešte camioneta nedisponuje horným držadlom a vy stojíte, vie to byť ozaj adrenalínový zážitok. Hlavne, keď sa z kdesi-kamsi vynorí nejaký ten tope.

Ďalšou a v noci aj jedinou možnosťou dopravy sú taxíky. Tie sú veľmi frekventované, a to v ktorúkoľvek hodinu a na akomkoľvek mieste. Pokiaľ zrovna žiadný neviete zastihnúť, vždy je možnosť zavolať na dispečing, nech vám nejaký pošlú. Ceny sú tiež veľmi príjemné. Po meste sa odveziete zhruba za $20, čiže 1,16 €/30,-Kč, do okrajových častí už je to o niečo viac. Ku nám z centra odo mňa naposledy pýtali $50, čo je podľa mňa dosť férová cena. Večer a najmä v noci sa ale zvyknú ceny o trochu zdvihnúť, keďže iná možnosť dopravy nie je. Ale to je človek aj tak väčšinou rád, že je rád a konečne doma. Ináč sú taxíky klasicky žlté, prípadne biele. Bežne berú aj viac zákazníkov naraz a tiež nie je výnimkou, že sa v jednom vyskytne aj 6-7 ľudí, a keď majú náhodou voľné miesto, rovnako ako aj v prípade camionet, hlasno vytrubujú na všetkých naookolo nielen pri zastávkach. Trúbenie vôbec mi tu príde ako národný šport. Trúbia všetci, všade a pri každej príležitosti. Na baby, na zákazníkov, na iných šoférov, alebo aj len tak z pasie, že si už dlho nezatrúbili :-)

Okrem týchto „klasických“ spôsobov, sú tu aj netradičnejšie možnosti, ako „bicyklo-rikša“ so sedením vpredu, či vzadu, alebo taký „pochimovil“, čo je v podstate zastrešená trojkolka s motorom. Cenami sa pohybujú niekde medzi camionetou a taxíkom, záleží samozrejme od cesty.

Ináč najbežnejšími osobnými dopravnými prostriedkami sú samozrejme, okrem áut, motorky a bicykle, a nielen v malých dedinkách, nimi ešte stále ostávajú aj kone. Je teda veľmi zaujímavé vidieť na križovatke 4-prúdových ciest vedľa seba stáť všetku túto rozmanitosť. A preto si myslím, že cestovanie a doprava po Mexiku je ozaj jeden veľký zážitok, ale hlavne zábava. Veď, skúste si to niekedy sami :-) - 20.8.2013 by h2so5 -

Zbalené? Letíme!

Keď už sa mi teda podarilo úspešne sa so všetkými rozlúčit a doraziť v zdraví na miesto, ktoré ešte na pár hodín môžem nazvať domov, zostala predo mnou už len posledná mocná úloha. Zbaliť (kiežby) všetky potrebné veci, nič nezabudnúť a dostať sa včas so všetkým na letisko.

Keď už sa mi teda podarilo úspešne sa so všetkými rozlúčit a doraziť v zdraví na miesto, ktoré ešte na pár hodín môžem nazvať domov, zostala predo mnou už len posledná mocná úloha. Zbaliť (kiežby) všetky potrebné veci, nič nezabudnúť a dostať sa včas so všetkým na letisko.

Teoreticky by to nemalo byť zložité, pretože už počas predchádzajúcich mesiacov balenia a sťahovania som postupne odkladala veci, ktoré chcem brať so sebou, na jednu hromádku do rohu izby k batohu, do ktorého mám v pláne všetko natrepať. Tiež som to priebežne preberala, kontrolovala a zas a znova vyhadzovala to, čo sa tam asi len ťažko zmestí, alebo bez čoho sa „hádam“ zaobídem.

Dopadlo to následovne. Z oblečenia teda 3 tričká, 3 tielka, 4 sukne, 4 letné šaty, 3 kraťasy, 1 dlhé rifle, 3 biele ľahké blúzky, 1 svetrík, 1 menčestrové sako a 1 kožená bunda, 3 šatky, 3 opasky, 1 plavky, nejaké to spodné prádlo a preventívne aj 3 páry ponožiek :-) Na rade boli topánky, teda skôr obuv a po veľmi ťažkom selektovaní so mnou cestovali 2 sandálky (samozrejme bez opätku), 1 šlapky a 1 číňany. Z ostatných potrebných vecí sa mi nakoniec podarilo pobaliť 1 menší uterák, 1 cestovný vankúšik, 1 ultraľahký a ultramalý (čo sa zbaleného stavu týka) spacák, nejaké to kozmetické minimum a bižutériu, 1 knižku – formát A5 - „Klasické Tchaj-ťi“, blok s notami na klavír, farbičky, ceruzky a menší skicár :-) rubikova kocka, potrebné dokumenty ala zdrav. karta, čísla účtov a piny, atp. no a nesmiem zabudnúť na nutnú technickú výbavu – multifunkčné kliešte, nožík a nožnice, šitíčko, mini LED baterka, nejaká tá USB a iná nabíjačková kabeláž, USB flashka, microSD karty s redukciou, sluchátka, foťák, Kindliak, nový USB ventilátorík, môj najmilovanejší stroj a zdroj mojej obživy – noťas Fero, pršiplášť a samozrejme asi najdôležitejšia vec – slnečné okuliare :-)

Toto všetko a pár ďalších maličkostí sa mi nakoniec nejakým menším zázrakom podarilo pobaliť do batohu, ktorý bol vo finále vyše metra vysoký a tiež poriadne široký, a príručnej tašky na notebook. Ale, aby to pre zmenu nebolo až také ľahké, sľúbila som kamarátovi v Mexiku, že so sebou vezmem aj jeho veľký kufor s nejakými vecami, ktoré nechal predtým u nás na byte, keďže ich nemal vtedy, ako a kam vziať a preprava vecí cez oceán ináč, ako s niekým cestou lietadlom, vyjde pekne draho.

1:00 v noci, všetko vyzerá, že je na svojom mieste, a tak prišiel čas konečne si na chvíľu ešte ľahnúť a hádam sa aj vyspať. Cestovná horúčka však už naplno pracuje, a tak to po nejakých 4 hodinách polospánku a prehadzovania sa vzdávam a vstávam. Obliekam sa s tým, že „najhrubšie“ veci budem mať počas cesty na sebe, tzn. rifle, číňany, triko, sveter a koženú bundu. Vonka aj tak mrholí a je tam nejakých 13C, takže potiť sa isto (aspoň v Európe) nebudem. Posledná kontrola cestovných dokladov a vecí v kabelke. A samozrejme prúser. Nikde nevidím a ani neviem nájsť peňaženku s českými peniazmi a kreditnou kartou. Tá s euráčmi, letenka aj pas sú na svojom mieste. Márne všetko prehľadávam a prehadzujem, však ešte včera som ju mala so sebou a bez nej som určite ani z hospody neodišla. Po tom čo som niekoľkokrát vybalila a znovu pobalila celý obsah batohu a prehádzala celú svoju izbu a ostatné miesta, kde som sa ešte vyskytla, sadám v miernom zúfalstve na posteľ a pozerám na hodinky. Zachvíľu po nás príde taxík. V tom mi napadne spásonosná myšlienka. Včera som so sebou mala 1 väčšiu tašku, ktorá je ale zbalená úplne naspodku batohu a teoreticky, by peňaženka mohla ostať na svojom mieste vo vnútornom vrecku, do ktorého mi, aj keď som ju vybalila, už neprišlo potrebné pozerať sa. Je teda dosť veľká šanca, že ostala tam. Pri dverách už ale zvoní taxikár, takže na ďalšie prehrabanie batohu už nie je čas a ja sa môžem len modliť, aby ma v Mexiku po vybalení vecí čakalo milé prekvapenie.

Sadám teda do taxíku a spolu so mnou aj 2 kamaráti ala „výpravčí četa“ a zároveň nosiči batožiny. Za oknom prší čím ďalej, tým viac a mňa chytá ľahko melancholická nálada. Žeby sa aj Praha chcela so mnou rozlúčiť? Bude jej za mnou smutno? Mne teda určite áno. Do toho sa však snažím obveseliť sa tým, že za nejakých 18 hodín už hádam vystúpim z lietadla do slnkom zaliateho Mexika a pravdupovediac pražské počasie mi zas až tak chýbať nebude :-)

A sme na letisku. Čas máme tiež dobrý, odlieta to o 2 hodiny. Kedže som doteraz nikdy neletela takú diaľku a vždy mi stačila príručná batožina, ktorú som si mohla zobrať so sebou na palubu lietadla, prišiel čas vyzistiť, ako to funguje s naloďovaním batožiny. Aj keď som sa predtým samozrejme na infolinke cestovky uisťovala, koľko kg mám v cene letenky a koľko bude zhruba stáť každé kilo navyše, teta realita má pre mňa opäť nemilé prekvapenie. Síce je veľmi pekné, že môžem so sebou vziať až 20kg, a že tých 20kg nemusí byť v jednom kufri, ale ráta sa celková hmotnosť všetkých kufrov, či batohov dohromady. Po zvážení tých mojich, zisťujem, že nad limit je presne 10kg, s ktorými sa samozrejme počítalo, a ktoré musím zaplatiť navyše. Nuž, ujo na infolinke ma uisťoval, že cena za kilo bude od 50 do 75Kč, podľa toho, podľa ktorej leteckej spoločnosti budú konečnú cenu vypočítavať. Letela som totiž s prestupom vo Frankfurte, najprv s Lufthansou a potom s Condorom. Keď mi teda ujo za prepážkou zabil cenu 5495Kč (220€), ostala som v miernom šoku. Navyše peňaženka s kreditkou stratená, alebo zbalená v už odbavenom batohu a ani v tej eurovej som toľko so sebou nemala. Zachránil to však kamarát a zaplatil to svojou kartou, na ktorej mal chvalabohu niečo tesne nad požadovanú sumu. Takže batožina týmto vybavená a ostalo len dúfať, že ju vo Frankurte ozaj sami premiestnia na môj prípoj, o čom ma tiež pán z infolinky uisťoval, ale po tomto som si už nebola istá ničím.

Hodina a pol do odletu a hodina do otvorenia gejtu. Pravý čas na posledných pár cigariet a neopomenuli sme ani rozlúčkového panáka pravého českého zemiakového „(r)umu“, aby som mala na čo spomínať :-) Ešte pár telefonátov s rodinkou a kamošmi, že som celá a kompletná na letisku, a že všetko ide, v podstate, ako má. Potom ma chlapci naposledy vystískali a vybozkávali a ja som im zamávala a vydala sa uličkou k pasovej kontrole a odbavovaniu príručnej batožiny.

Tu už šlo pre zmenu všetko celkom hladko. Kedže som neletela 1. krát, vedela som, čo všetko mám z tašky a kabelky vyskladať do vozíka, a že vybíjaný opasok musí dolu tiež. Dokonca pod skenerom nezapípal ani jeden z mojich piercingov, a tak som sa už bez nejakých ďalších problémov dostala až do lietadla a usadila sa.

10:05 Lietadlo začína rolovať a pripravujeme sa na vzlietnutie. Nervy zo mňa konečne aspoň na nejakú chvíľu úplne opadli a napadá mi jediné „Už je to tu!“. Vybrala som si sedadalo pri okne, a aj keď sa v upršanom ráne nie je moc na čo dívať, predsa len pozerám von na vzďaľujúcu sa Prahu podo mnou. A letíme. Lietadlo nie je úplne plné, vedľa mna dokonca nikto nesedí, takže sa môžem pohodlne rozvaliť, aj keď let nebude trvať ani hodinu. Konečne chvíľka kľudu. A už je tu letuška s raňajkami. Huráá. Na jedlo som za posledné dni nejak pozabudla, takže nemecký croisant s masielkom a syrom, poctivý jahodový jogurt, kafe a pomarančový džús prišli v tej najlepšej chvíli a úplne vhod. Pohoda. Trištvrte hodina ubehla ani neviem ako, a už sa pripravujeme na pristávanie. Cez okienko vidím, že počasie nad Frankurtom je rovnako prívetivé ako v Prahe. Žeby za mnou plakala celá Európa? :-)

Niečo po pol 12tej už som z lietadla von a začínam sa rozkukávať po frankfurtskom letisku. Do odletu môjho prípoju zostávajú ešte 2 a pol hodiny, tak si vravím, že mám kopu času na to, vyzistiť odkiaľ poletí a hádam si to tu stihnem aj trochu poprezerať. Na  prvej infotabuli, na ktorú som narazila, síce ešte nie je zverejnená gejt, ale je tam aspoň sektor, z ktorého sa bude odlietať. Tak sa ho teda vydávam nájsť, nech potom zbytočne nestresujem a budem sa motať radšej len tam niekde v jeho blízkosti. No, keď som si na začiatku myslela, že 2 a pol hodiny je času habadej a premýšľala, čo vôbec budem celý ten čas robiť, to som ešte netušila, že frankfurtské letisko je také obrovské. Žiadne pražské Ruzyně. Cesta z jedného konca terminálu B k tomu môjmu E, mi trvala bezmála trištvrte hodinu, a to som sa k tomu pár staníc odviezla niečím, čo vyzeralo ako malé letiskové metro. Na napokon som sa úspešne dostala, kam som potrebovala. Na ceduli ešte stále nebolo žiadne ďalšie info k môjmu letu, tak som si povedala, že idem otestovať fajčiarske kabínky vo vnútri letiskovej haly, ktoré sa u nás len tak nevidia :-) Keď som sa z fajčpauzy vrátila, ceduľa už hlásila nielen číslo gejty, ale že už je aj otvorená, a že by sa bolo pobrať odbaviť sa. Vyrazila som teda. Opäť všetko prebehlo bez problémov, čo sa mi pri mojich predošlých letoch po Európe darilo málokedy. Hodinu pred odletom som sa teda ocitla už v čákarni na nalodenie. Čakanie som si skrátila tým, že sa mi podarilo napojiť sa na nejakú verejnú letiskovú sieť a mohla som tak online mamu aj všetkých zase raz oboznámiť so situáciou, a že všetko fiči ako má. Asi 20 minút pred oficiálnym časom odletu, začala letuška vyvolávať čísla sedadiel, ktoré sa majú pripraviť na nástup do lietadla. Jediný problém bol ten, že buď mala jej angličtina a nemčina zaujímavý prízvuk, alebo bol na vine mikrofón. Nech som sa snažila akokoľvek, nerozumela som jej skoro nič. No rozhodla som sa, že nemá zmysel sa stresovať a nadrzovku som sa pretlačila priamo k nej a spýtala sa, či už hovorila aj moje číslo. Usmiala sa a povedala, že je to ok, a že môžem pokračovať do lietadla.

Opäť som mala zabookované sedadlo pri okne, aspoň som si to teda myslela. Okienko malo sedadlo predo mnou a aj to za mnou, ja som tam však mala len stenu. No čo už, hlavne, že sedím. Pozitívom nakoniec bolo, že vedľa mňa bolo zase po celý let prázdne sedadlo a mohla som sa dosýtosti rozvaľovať, čo pri takom 11 a pol hodinovom lete pomerne poteší. Začala som sa rozkukávať po lietadle. Bol to Boeing 767 a už z okna v čakárni bol o poznanie väčší, než predchádzajuci Airbus A320. Vnútri to vyzeralo obdobne. Kopa veľkých HD TV, na ktoré sa dalo pohodlne dovidieť aj pri mojej výške, a na ktorých sa v prestávkach medzi filmami, alebo pri vzlietaní a pristávaní zobrazovali všetky možné informácie o našom lete a lietadle, ako nadmorská výška, rýchlosť, poloha, atp. Bolo to celkom zaujímavé sledovať. Keď sme opäť raz vzlietli, zas na mňa doľahol pocit celkovej pohody, že som to všetko zvládla, a že už stačí len sedieť, a keď najbližšie vystúpim z lietadla, bude to na úplne inom kontinente, v úplne inej krajine, akurát zhruba 10 000 km od všetkých, čo poznám.

Let prebiehal v pohode. Hovorila som si, že si konečne trochu pospím, hádam mi aj cesta rýchlejšie ubehne, kedže ani na spánok nebol v posledných dňoch vôbec čas. Ten, ale kupodivu stále neprichádzal. Možno aj preto, že celú cestu sme leteli proti slnku, resp. sme sa „vracali v čase“, pretože v Mexiku je -7 hod. SEČ, a keď mi už aj oči začali pomaly klimbať, prišla letuška s ďalším chodom jedla, alebo pitia, a tak som celú cestu buď pozerala nejaký film, čo dávali, alebo som čítala knihu, čo som mala v Kindliakovi a chvíľu som sa aj hrala na noťase. Cesta mi ubiehala.

Zhruba 2 hodiny pred plánovaným pristaním, nám letušky začali rozdávať papiere k vízam a k precleniu vecí. Zas ma nachvíľu oblial pot. Buď som na to, že sa toto rieši už v lietadle, úplne zabudla, alebo mi to nikto z kamošov nespomínal. Nuž šikovná. Začala som teda poctivo všetko vyplňovať, však letušky vraveli, že pokiaľ bude s niečím problém, radi nám pomôžu. Zasekla som sa nakoniec asi len u účelu cesty a adresy pobytu. Vedela som, že tam nejdem ako turista, ale bývať a žiť, ale pracovné víza som taktiež ešte nemala, tak som nakoniec zvolila kolonku „others“ (iné) a povedala som si, že to hádam na tej kontrole už nejako ukecám. No a s tou adresou to bolo obdobne zaujímavé. Vedela som akurát, že idem do Villahermosy v Tabascu. Pretože je to tu miestami trochu zábava s popisními číslami a názvami ulíc, nevedeli mi kamoši pred odletom povedať presnú adresu a mne to ani neprišlo potrebné. Mala som akurát číslo na pevnú linku k nim domov a číslo na mobil kamarátky, ktorá ma mala čakať na letisku. Napísala som tam teda, že idem za kamarátom tým a tým, a že on býva vo VH, Tabasco. K precleniu, podľa toho, čo tam písali, som vydedukovala, že hádam nemám nič. Pomaly, ale isto sme sa konečne približovali k pevnine a ja som na jednej strane bola rada, že teda lietadlo nepadlo a prežili sme, ale na druhej sa ma opäť raz zmocňovali obavy, ako to všetko ukecám, či ma pustia, či tú moju batožinu vo Frankurte ozaj naložili, alebo či ma na letisku bude vôbec niekto čakať. Stať sa môže všetko a Mexiko neni Európa, kde domov aj kameňom dohodím a s mojou španielčinou to tiež nebolo nejaké ružové.

Nakoniec sme ale pristali, aj keď s asi 20 minútovým spozdením. A letiskový kolotoč sa roztočil naposledy. Najprv vystáť frontu k pasovej a vízovej kontrole. Vyhliadla som si takú celkom prívetivo vyzerajúcu postaršiu pani a k nej som sa aj dostala. Chvíľku múdro pozerala do mojich papierov, a potom, čo mi trochu dokomolila meno a ja som jej vysvetlila, že Jana je vlastne po ich „Chuana“ (mimochodom sa aj ona volala presne tak, ako hlásila jej menovka), usmiala sa na mňa, dovysvetľovali sme si veci ohľadom víz vo veselej angličtine a oficiálne ma uvítala v Mexiku. Hurááá! Prvá časť za mnou, teraz ešte nájsť a vyzdvihnúť batožinu.

No, na tú sme si teda všetci pekne počkali. Prvé kufre začali jazdiť asi po polhodine. Vedela som, že svoj batoh zaručene poznám aj o polnoci, no kamarátovým kufrom už som si taká istá nebola. Pamätala som si akurát, že bol veľký, čierny a s nejakým zámkom. Až vtedy mi došlo, prečo má väčšina luďí svoje čierne aj iné kufre stiahnuté farebnými opaskami a páskami. Svoj batoh som už samozrejme mala, bol medzi prvými. Netrpezlivo som teda vyzerala a obkukávala každý čierny kufor, ktorý sa zjavil na páse, bála som sa tiež, aby som ho náhodou neprehliadla a nevzal si ho niekto iný. Jedinou pomôckou bolo, že mal byť označený letiskovými nálepkami, kde bude okrem nápisu CUN, ktorý bol na všetkých, aj FRA, kedže okrem mňa, prestupovala aj moja batožina. Po dlhom čakaní sa k mojej veľkej úľave objavil. Ten bol pre istotu medzi poslednými. Celá rada, že som predsa len zase „kompletná“, som sa vydala na poslednú zastávku k colnej zóne. Obvešaná batožinou, ako taký malý Rambo, som ju napokon úspešne vyložila na bežiaci pás pod skener. Opäť všetko v poriadku. Dostala som pečiatku na papier o cle, s ktorým som došla za ďalším ujom kontrolórom. Ten si ho už len vzal a ešte ma požiadal, aby som mu tam stlačila nejaký gombík. Na monitore zasvietilo zelené svetlo. Keby bolo červené, musela by som prejsť ešte ďalšou kontrolou a všetky kufre vybaliť. No pre mňa bola cesta voľná. Zase som teda navešala všetko na seba, chytila kufor a už len podvedome som hľadala cestu von z letiska a na každom kroku vyzerala kamarátku, ktorá tu mala na mňa čakať. Predsa len už prešla asi hodina od ofiálneho príletu, a tak, keď som ju konečne zbadala za presklennými dverami letiskovej haly, definitívne zo mňa opadli aj posledné stresy a mohla som si povedať: „Tak a už som tu!“

Zvítali sme sa a ja som konečne naplno začala vnímať svet okolo seba. Bol už podvečer, 19:30 miesteho času, to tu znamená skoro tma. Vduch bol vlhký a celkovo bol vonku ešte stále neskutočný hic, takých pekných 38C. Po upršanej Európe celkom slušný teplotný šok a ja navyše v dlhých rifliach, triku a svetri. Spotená som bola už z vláčenia všetkej tej batožiny, toto ale bola iná liga. Zapálila som si teda 1. mexické cigárko a vydali sme sa hľadať naše auto. Moja cesta do nového domova totiž ešte stále nekončila. Pred nami zostávalo tak 900km z Cancúnu do Villahermosy. V aute ale bola klíma, ktorá fičala celý čas skoro naplno, takže miestami nám bola dokonca zima. Príjemný pocit :-) Cesta celkom pekne ubiehala, chvíľu sme debatovali o tom, aký bol let a tak celkovo, no nakoniec sa ma aspoň na nejaký čas zmocnil vytúžený spánok. Spravili sme si pár zastávok, aby sa prespala aj kamarátka, pretože ona to ráno, keď som ja odlietala z Prahy, vyrazila z VH, takže v podstate tiež celý deň na ceste. Cestou nás pár krát zastavila všadeprítomná vojenská polícia, aj to len kvôli tomu, že sme niekoľkokrát prekračovali hranice štátov. Keď videli 2 baby a ešte európanky, semtam ani doklady nepotrebovali a nechali nás jednoducho pokračovať v jazde. Po pol 6tej ráno sa začalo veľmi pomaly rozvidnievať. To už som bola aspoň trochu prespatá a zase raz v očakávaní, že sa moja cesta chýli tentokrát k definitívnemu koncu. Cesty boli pekné, rovné a široké a rýchlostné limity, aj keď nejaké sú, málokto z domácich rešpektuje. Fičali sme teda miestami aj 170km. Ráno sme sa už trochu aj ponáhľali, aby som sa stihla zvítať so všetkými, lebo dalšia kamarátka odchádzala do práce. O 8mej ráno to konečne prišlo a ja som uvidela 1. veľkú ceduľu s nápisom „Bienvenido en Villahermosa“. Ďalších 20 minút mi hlavou behala hláška z nejakého seriálu: „A už tam budem? Už? Už tam budem?“ :-)

Nakoniec sme ale došli. Síce sa nám podarilo s autom rovno pred domov ešte vôjsť rovno do takého jarku a hneď nám museli susedia pomáhať vyťahovať ho von. Ale aspoň som sa so všetkými zoznámila a videla mexický prístup v praxi. Zvítali sme sa teda, ukázali mi dom, moju izbu a kúpeľnu, ktorá mi v tom štádiu už prišla veľmi vhod a dohodli sme sa, že do 9tej budem ready, že vyrážame do mesta na nákup a nejaké jedlo. Zhodila som teda batoh na posteľ a narýchlo z neho vyhádzala všetky veci, aby som našla uterák a k mojej radosti aj tú pohrešovanú peňaženku. Samozrejme bola presne tam, kde som predpokladala, ale ešte, aby niečo išlo len tak, ľahko a bez nervov. Konečne teda sprcha. Hádam najpríjemnejšia vec za posledné dni. Keď som však vyšla von a poutierala sa, nestihla som sa ani poriadne obliecť a bola som spotená ako predtým. Nuž mexická klíma.

Už som sa obúvala, že zbehnem dolu za nimi, keď počujem, že z chodby sa ozýva nejaká hudba, a čím ďalej, tým hlasnejšie. Nakoniec mi niekto klope na dvere. Otvorím, vykloním sa a neverím vlastným očiam – mariachi kapela a hrajú len pre mňa. Tak tomu sa vraví uvítanie po mexicky :-)

A som zase doma ... - 7.8.2013 by h2so5 -

Janka ide do Mexika – sťahovanie, nekonečné balenie a lúčenie

Začalo to pomerne nevinne, keď sa jeden z mojich spolubývajúcich, napoly Slovák napoly Mexičan, rozhodol, že sa vráti späť do slnečnej latinskej Ameriky. Pribral k tomu ešte dve jeho kamošky a v novembri 2012 vyrazili.

Takže poďme pekne od začiatku. Predstava, že sa presťahujem a naozaj budem budem žiť v Mexiku mi od prvej chvíle pôsobila príjemné zimomriavky a neskutočný pocit adrenalínu po celom tele. Tešila som sa a samozrejme bola v očakávaní všetkých tých nových vecí a zážitkov, ktoré boli predo mnou. Ešte pred rokom by mi ani vo sne nenapadlo, že sa ocitnem tam, kde som dnes.

Začalo to pomerne nevinne, keď sa jeden z mojich spolubývajúcich, napoly Slovák napoly Mexičan, rozhodol, že sa vráti späť do slnečnej latinskej Ameriky. Pribral k tomu ešte dve jeho kamošky a v novembri 2012 vyrazili. Už vtedy sa ma pýtal, či nejdem s nimi, mne to však v tú chvíľu prišlo pomerne nepredstaviteľné. Veď v Prahe som mala dobrú prácu, bývanie, kopu kamarátov, rodinu v „dostupnej“ vzdialenosti (cca 700km) a po tých 9 rokoch aj celkom slušne zariadený život a hlavne neskutočnú hromadu vecí, ktoré je za taký čas človek schopný nasysliť. Bolo mi jasné, že v novembri s nimi proste neodídem, pretože len tak „zo dňa na deň“ to pre mňa nejde. Nasadil mi však chrobáka do hlavy, s tým, že však až sa niekde udomácnia možem dôjsť časom za nimi. Ale aj tak mi to ešte stále prišlo skôr ako sen, ktorý si možem snívať, než uskutočniteľná vec. Začalo mi to však vŕtať v hlave, pretože vždy som túžila cestovať a vidieť, čo najviac z toho nášho veľkého sveta. Takže, keď prišli Vianoce a s nimi aj skoro dvojtýždňová dovolenka a prežili sme aj ďalší koniec sveta (21.12.2012), mala som doma v kruhu rodiny a priateľov konečne čas aj kľud na to, si to všetko poriadne premyslieť. A s novým rokom, teda 1.1.2013, som sa nakoniec defintívne rozhodla. Teraz, alebo nikdy. Veď taká príležitosť sa nemusí naskytnúť viackrát – Janka ide do Mexika.

Naledujúcim questom bolo všetkým to oznámiť a hlavne nejako rozumne zdôvodniť, prečo sa chcem „zrazu“, z ničoho nič, trepať preč cez pol zemegule. Nuž, zažila som si vtedy celú plejádu reakcií. Rodičia mi spočiatku neverili, resp. si skôr mysleli, že si z nich robím srandu a zase len niečo vymýšlam a však ma to časom prejde. Kamaráti na tom boli obdobne, prípadne ma odhovárali klasickými (a samozrejme pomerne rozumnými) argumentami, že je to hodne ďaleko, čo tam budem robiť, čo všetko sa mi tam môže stať (predsa len v Mexiku stále zúri vojna drog. kartelov a podobne), alebo že sa na nich nemôžem len tak vykašľať a odísť. No kedže som pomerne tvrdohlavá a keď sa už pre niečo (hlavne takto zásadné) rozhodnem, nie je cesty späť a idem si proste za svojim cieľom s vedomím, že toto všetko, k tomu proste patrí a budem to musieť prežiť. Však toto je len začiatok a jedna z tých najľahších vecí.

V práci to zobrali pomerne lepšie. Najprv som to samozrejme oznámila šéfovi na výročnom pohovore. Ešte predtým, než sme sa dostali k nejakým plánom a cieľom pre tento rok, zo mňa trochu neiste vyšlo, že teda chcem vo firme skončiť, pretože mám v pláne presťahovať sa do Mexika. Vzal to s úsmevov, s tým, že mi chcel zvýšiť plat, ale, že ani to ma u nich v tomto prípade zjavne neudrží :-) A kedže sme od môjho nástupu boli dohodnutí, že vo firme vydržím minimálne 2 roky, ktroré mali vypršať 14.2.2013 a až do odletu, ktorý bol plánovaný na začiatok mája, som chcela pracovať, bolo všetko v poriadku a mal aj dostatok času nájsť za mňa náhradu. Tak sme namiesto firemných plánov nakoniec preberali tie moje mexické. Keď som to nakoniec počase oznámila aj ostatným kolegom, všetci sa tešili so mnou, priali mi to a vraveli, že bezo mňa to už nebude ono a teda budú závidieť to slniečko a more, pretože počasie v Prahe za posledný rok ozaj nebolo nejak zvlášť príjemné. Už vtedy som vedela, že mi za týmto kolektívom bude smutno, ale mali sme pred sebou ešte 1 teambulding na svahoch v Alpách, tak som si to s nimi ešte poriadne naposledy užila.

Na rad prišli ale ďalšie povinnosti, a to všetky možné vybavovačky. Odísť z krajiny, kde ste žili skoro desaťročie nie je len tak. Bolo treba zrušiť prechodný pobyt, nejaké bankové účty, odhlásiť sa od doktorov a vziať si pacientské karty, zmeniť všade adresy na trvalý pobyt na Slovensku a kopu dalších vecí. Takže hodiny behania, vybavovania, čakania a trénovania pevných nervov. Nakoniec sa to všetko našťastie podarilo.

Keď som už mala konečne aj letenku, ktorú som kupovala so zhruba dvojmesačným predstihom a vyšla ma na 13 289 Kč (cca 515€), dátum odletu už bol definitívny a teda 7.5.2013 o 10:00 ráno. Predo mnou ostala už len asi najťažšia časť, pobaliť všetky veci v Prahe a presťahovať ich 700km domov do Revúcej. Vtedy človeku zas a znova dôjde, že je hádam ozaj lepšie vyhorieť, ako toto. Za tie roky sa toho ozaj nazháňalo. Nábytok, kuchynské a športové vybavenie (už len ten bicykel a snowboard!), všakovaké technické a iné prístroje, celá moja knižnica, obrazy, periny, vankúše, turistická a kemping výbava a v neposlednom rade najmä šaty, šaty, šaty, topánky, klobúky, kabelky a tašky :-) Aspoň, že nábytku a klavíru sa mi podarilo zbaviť priamo v Prahe a aspoň zčasti som preriedila aj šatník s topánkami. Stále toho však bolo neskutočne veľa a prenajať si veľké nákladné auto, ktoré by šlo trasu Praha-RA a späť, mi z finančných dôvodov neprišlo ako riešenie. Takže sťahovanie národov ala Janka prebiehalo po častiach. Niečo som odviezla so sebou cestou busom, 2x ma vzali domov kamaráti, 1 s väčším autom a 1 s dodávkou a posledný krát ešte raz oco na tej kámošovej dodávke. No ozaj zážitok. Za ten posledný mesiac pred odletom som cestu do Revúcej a späť absolvovala 4 možno 5 krát. Zábavou tiež bolo, že som až na posledný týždeň a pol stále chodila aj do práce a až na záver som si vybrala zostávajúcu dovolenku, takže to boli po väčšine výlety na otočku. V Prahe som mala už takmer všetky veci zbalené vo vreciach s nálepkami, doma v Revúcej zas vrecia nevybalené a tak nájsť niečo tam, či tam bolo nemysliteľné. Skoro celý čas som chodila len v 1 z dvoch tričiek a 1 rifliach. No asi tak týždeň pred odletom bol aj týmto strastiam koniec.

Ostávalo lúčenie. Keď už aj veci v rámci sťahovania boli v pohybe, všetkým zrazu došlo, že to myslím vážne a naozaj odchádzam a zjavne budem aj dlho preč. A preto rozlúčka musí byť, a aby toho nebodaj nebolo málo, mala som v tom čase aj narodeniny. Takže lúčení bolo viac než dosť. Lúčili sme sa v práci, na byte, na kolotočoch, doma, vonku, v Prahe, v Brne, v Revúcej. Všade a so všetkými. Niekedy to bolo veselé až moc a niekedy zas také smutno nostalgické – čo my tu bez teba (ako keby ja vedela, čo ja tam bez nich). Myslím si ale, že sme to zvládli so všetkými a na jedničku :-))) Takže týmto ešte raz díky a myslím na Vás, však sa hádam čoskoro uvidíme.

Najťažšie to asi aj tak bolo posledný večer, pred poslednou cestou do Prahy. Celý deň behanie po rodinke a známych, posledné poldeco starkého pálenej domácej, posledný kuk na môjho malého synovčeka Marca, posledné stískanie s mamou a ocom a posledná jazda s bráchom na motorke na autobusovú stanicu a „Hasta la vista Revúca !“.

Po 10 hodinovej jazde autobusom som vystúpila na pražskom Florenci a začal posledný deň pred odletom. Došla som domov, zhodila veci a kolotoč sa mohol začať. Odovzdať papier na cudzineckú, vyzdvihnúť moje jedine dlhé gate, ktoré som brala so sebou od krajčírky, lebo mi prešívala pokazený zips, kúpiť nejakú kozmetiku pre baby v MEX, ktorú tam nedostať, potom do práce - posledný krát zamávať a vyzdvihnúť darčekový poukaz, ktorý sme vyhrali v rámci jedného projektu, obed s kolegovcami, vyzdvihnúť objednané veci za ten poukaz, k obvoďákovi po zdravotnú kartu a hop šup do hospody za kamošom, lebo začína hokej v rámci MS a posledný zápas pozeraný skoro doma si predsa nenechám ujsť. Po dráme na ľade a našom víťazstve nad Nemcami 3:2 a pár oslavných pivkách bolo načase presunúť sa domov a dobaliť sa.

O tom, ako to nakoniec dopadlo - o finálnom balení a ceste cez Atlantik - zas niekedy nabudúce ;-) - 28.7.2013 by h2so5 -